 Filozofia v slovenskej politike
Dejiny filozofie 6
Slovenská
politická scéna je relatívne mladá.
Väčšina parlamentných strán sa napriek tomu
hlási k rôznym filozofickým smerom. V tejto
seminárnej práci sa pokúsim analyzovať rozloženie
„filozofických síl“ v Národnej rade Slovenskej
republiky a možnosti spolupráce strán v závislosti
od ideovej príslušnosti... VIAC
|
Ján
Rybár: Úvod do epistemológie Jeana Piageta
Úvod
Jean Piaget patril medzi univerzálnych vedcov; rozsah jeho bádania bol mimoriadne široký. Napísal desiatky štúdií, ktorých čítanie (a pochopenie) by trvalo roky.
Z toho dôvodu sa ako vhodný prienik do Piagetovej tvorby javí útla knižka Jána Rybára, nazvaná Úvod do epistemológie Jeana Piageta. Rybár ju rozdelil do štyroch kapitol – Od mäkkýšov k epistemológii, Epistemológia ako vedecká disciplína?, Epistemológia a dejiny vedy a Epistemológia a kognitívne vedy. Pokúsil sa tak čo možno najlepšie zmapovať široký záber Piagetovho výskumu a teórií.
Cieľom tejto seminárnej práce je stručne zreprodukovať Rybárove zistenia. Názvy kapitol sú totožné s tými v knihe, prinášajú tiež rovnaký obsah. Na to, aby si človek vytvoril vlastný názor na Piageta, totiž nestačí preštudovať jednu jedinú knihu. A polemizovať s velikánom epistemológie len na základe takto obmedzených poznatkov by bolo značne neodborné.
Napriek určitému hendikepu, limitovanému nefilozofickým zameraním štúdia žurnalistiky, som si neodpustil vlastný názor. Keďže si však netrúfam odporovať ani Piagetovi, ani Rybárovi, striktne som ho obmedzil na poslednú kapitolu – záver.
Od mäkkýšov k epistemológii
Jean Piaget sa venoval biológii odmala. Keď mal 11 rokov, publikoval článok o vrabcovi-albínovi. Potom nasledovala stáž v prírodovednom múzeu v Neuchâteli pod vedením P. Godeta, štúdium na neuchâtelskej univerzite a doktorát o Alpských mäkkýšoch.
Práve mäkkýše sa stali základom jeho budúceho výskumu. Šokoval výskumom, podľa ktorého druh Limnaea bodamica zdedil vlastnosti získané z prostredia – nešlo teda iba o genetiku, ako sa predpokladalo.
Ako skúsený biológ sa Piaget začítal do kníh H. Bergsona. Uvedomil si, že chce skúmať teóriu vzniku poznania. Rozhodol sa vybudovať epistemológiu, založenú na biológii. Obe vedné disciplíny spájala psychológia.
Teóriu genetickej psychológie naplno rozvinul v Paríži, kde skúmal zrod inteligencie. Tomuto problémy sa venoval celý zvyšok života. Vďaka dlhoročnému výskumu dokázal, že mechanizmy vývinu poznania možno aplikovať aj na dejiny vedeckého myslenia.
Epistemológia ako vedecká disciplína?
Epistemológia sa dá chápať v dvoch rovinách – ako teória poznania (v anglofónnej literatúre), alebo ako teória vedeckého poznania (vo frankofónnej literatúre). To vyvoláva dohady, či možno epistemológiu oddeliť od filozofie. Piaget o tom nepochyboval; snažil sa dokonca vytvoriť z epistemológie samostatnú vednú disciplínu.
Piaget tiež odmietal empirickú interpretáciu povahy logicko-matematických štruktúr. Rozlišoval dva druhy abstrakcie – empirickú a reflektívnu. Popieral, že poznanie pochádza len zo zmyslov.
Ďalšou z Piagetových téz bola kritika platonizmu. Nedokázal totiž prísť na to, ako prepojiť subjekt so svetom ideálnych entít.
Piaget nesúhlasil aj s návratom k špekulatívnemu racionalizmu. V tomto prípade vynikala kritika psycholingvistického innéizmu N. Chomského. Chomský akceptoval len dve alternatívy utvárania ľudského jazyka a myslenia – vrodenosť alebo vonkajšie prostredie, pričom človek sa rodí s mechanizmom osvojenia jazyka. Piaget však tvrdí, že tento mechanizmus je produktom senzomotorickej inteligencie – neurčujú ju gény.
Podľa Piageta existujú tri faktory mentálneho vývinu: vonkajšie učenie, dedičnosť a proces vnútornej ekvilibrácie. Na začiatku je okrem podnetu schopnosť dať odpoveď (senzibilita na podnet).
Epistemológia a dejiny vedy
Piageta zaujímali interné faktory vývinu poznania. Vývin poznávacích procesov skúmal v psychogenéze dieťaťa. Podľa neho môžeme nájsť tie isté mechanizmy aj v psychogenéze, aj v dejinách vedy. Jeho metóda mala pomôcť vyriešiť napríklad problém vzniku vedeckých revolúcií. Piaget rozpoznáva viaceré mechanizmy: 1. mechanizmus prechodu od pseudonevyhnutnosti k logickej a kauzálnej nevyhnutnosti, 2. mechanizmus prechodu od predikátov k reláciám a transformáciám, 3. mechanizmus prechodu od intra úrovne k úrovniam inter a trans.
Podľa Piageta „pseudonevyhnutnosť je bežný fenomén v prvých štádiách psychogenézy poznania a vyjadruje ťažkosť predstaviť si iné možnosti než tie, ktoré sa uskutočnili v danej realite.(1)“ Piaget chápal obdobie od Aristotela po Newtona ako postupné zbavovanie sa nevyhnutnosti. Ľudstvo sa napríklad zbavilo rôznosti fyziky neba a fyziky zeme.
Aristoteles chápal pohyb ako zmenu. V podlunárnom
– nedokonalom svete môže byť len pohyb priamočiary, nikdy nie kruhový. Táto teória vydržala až do 16. storočia. Dodnes však deti chápu pohyby podobne. Naopak, teória o odmietaní prázdna a krúživom pohybe vzduchu nachádzala odporcov už od 5. storočia.
Piaget pozná tri štádiá: predikatívne (Aristoteles – hmotnosť telesa sa pri páde mení), štádium relácií (Galileo – zaujíma ho vzdialenosť a čas pádu telies) a transformačné (Newton – na vypočítanie pohybového stavu telies stačí poznať počiatočné podmienky). To znamená zmenu otázok, na ktoré treba nájsť odpovede.
Piaget zaujal stanovisko k vedeckej revolúcii 17. storočia
– odmietol, že nastala iba vďaka tomu, že veda sa stala matematicko-experimentálnou.
Podľa Piageta sa na zmeny metodológie musí zmeniť: 1. typ otázky, na ktoré treba odpovedať, 2. typ nedokázaných predpokladov, 3. úloha matematiky vo formulácii fyzikálnej teórie. Zároveň sa pýta, prečo rozličné kultúry vnímajú tie isté princípy rôzne. Odpoveď: je to spôsobené rozličnými epistematickými predpokladmi.
Epistemológia a kognitívne vedy
Kognitívne vedy sú vedy o poznávaní. Jadrom týchto vied je podľa niektorých syntéza kognitívnej psychológie a umelej inteligencie. Piaget rozpracoval nástroje skúmania poznávacích procesov od najranejších fáz v ontogenéze dieťaťa. Špecifikum jeho výskumu spočívalo v skúmanom časovom úseku v živote človeka – prvých dvanásť rokov (vtedy sa u jedinca vytvárajú základné kognitívne nástroje). Piaget delí štádiá na senzomotorické a reprezentačné, reprezentačné ďalej na predoperačné, štádium konkrétnych operácií a štádium formálnych operácií.
Senzomotorické štádium (0 – 2 roky) sa vyznačuje skúmaním činnosti, nie percepcie. Charakteristická je preň nerozlíšiteľnosť subjektu a objektu a radikálny egocentrizmus (resp. centrizmus – zameranie na telo bez sebauvedomenia). Egocentrizmus v tomto prípade znamená, že dieťa ako príčinu pohybu chápe vždy len svoju vlastnú činnosť. Neuvedomuje si, že pohyb môže spôsobovať aj niečo iné.
Inteligencia sa vyvíja v procese decentrácie – kedy sa formujú vzťahy a vedomie. Podľa Piageta si dieťa začne vytvárať obrazy neprítomných vecí až od 9 mesiacov – do tohto veku ani nemôže snívať. Aby dieťa nadobudlo trvalý predmet, musí zvládnuť koordinácie premiestnení (AB a C – AC, inverziu AB a BA, zjednotenie AB a BA – AA, AB + BD = AC + CD).
Piaget tvrdí, že inteligencia vzniká v procese akomodácie a asimilácie, kedy sa utvára poznanie. Pri narodení sa asimilačné schémy zhodujú s reflexmi, neskôr sa tieto schémy menia pod vplyvom prostredia.
Vo veku 4 – 5 rokov dieťa stále nepozná pojmy, ale iba predpojmy. Rovnako je to v prípade relácie a predrelácie. V druhej predoperačnej úrovni (5 – 6 rokov) sa formuje pojem funkcie.
Pre vek 7 až 9 rokov je typická reverzibilita a tvorba pojmov zachovania. Typickým príkladom je zachovanie objemu – dieťa v tomto veku registruje zachovanie objemu vody aj po preliatí do iného pohára. Podobne je to aj s tvorbou pojmu čísla (počet vecí sa nemení podľa dĺžky radu, v ktorom sú umiestnené). To je fúziou klasifikácie (triedenia na základe spoločnej vlastnosti) a seriácie (usporiadania). Dieťa už dokáže používať implikáciu (ak... tak), disjunkciu (buď... alebo) a alternatívy.
Záver
Ján Rybár v závere konštatuje, že Piagetov výskum sa v súčasnosti rozvíja v dvoch rovinách – aplikuje sa na ním neskúmané oblasti (do pedagogickej alebo klinickej praxe), resp. sa obohacuje o nové podnety. To dosvedčuje význam Piageta a jeho vedeckého skúmania.
Zaujímavé je, že Piaget ako objekt výskumu využil vlastnú rodinu – deti Jacqueline, Lucienne a Laurent, ktoré mal s manželkou Valentine Châtenay. Výsledky sú o to presvedčivejšie a autentickejšie. Len máloktorý bádateľ by sa odhodlal na takýto krok a „zatiahol“ by prácu domov. Piaget však mal výhodu – skúmať svoje deti pri spoznávaní sveta a vlastnej identiny muselo byť milé. I keď išlo o vedu, v tomto prípade to bola lepšia stránka vedy.
Laikovi, za akého možno považovať takmer každého všeobecne vzdelaného človeka, pripadá Piagetov výskum asi príliš zložitý. Záplavou cudzích slov prekvitala aj Rybárova štúdia. Na rozdiel od iných odborných publikácií, tu došlo k skĺbeniu akademickej reči s tou ľudskou. Piagetovmu dielu dodáva prijateľnú podobu množstvo príkladov zo života. Pri analýze jeho tvorby každého rodiča či budúceho rodiča určite zaujali príbehy, aké píše len život sám. Správanie detí sa v svetle Piagetovho výskumu javí na jednej strane jednoduché, ale na strane druhej nedospelo komplikované. Ak čitateľ neporozumie cieľom, ktoré Piaget sledoval, určite ho zaujme aspoň spôsob, ako sa k nim dopracoval. Tak to bolo aj v mojom prípade.
Pramene
RYBÁR, J.: Úvod do epistemológie Jeana Piageta. Bratislava: Vydavateľstvo IRIS, 1997, 124 s.
University of Geneva
 |
© 2006 Ivan Krasko e-mail: knowhow@atlas.sk |
|