Ivan Krasko: Dialóg, debata a demokracia

Ohniská konfliktov v súčasnom svete – bývalé republiky ZSSR

Medzinárodné vzťahy

Rok 1922 znamenal pre východoeurópske štáty vážne ohrozenie. Vznikol Zväz sovietskych socialistických republík (ZSSR), ktorého plány presahovali hranice Ruska. Počas nasledujúcich rokov sa Sovietsky zväz rozšíril na územie 15 štátov – okrem spomínaného Ruska to bolo Bielorusko, Ukrajina, Arménsko, Gruzínsko, Azerbajdžan, Uzbekistan, Turkmenistan, Tadžikistan, Kazachstan, Kirgizsko, Moldavsko, Litva, Lotyšsko a Estónsko... VIAC

Dialóg, debata a demokracia

Medzinárodné vzťahy, 22. november 2005, semester ZS/5

    Tri slová z titulku sú hlavným motívom plánu D, ktorý nedávno v Prahe prezentoval predseda Európskej komisie José Barroso. Únia si stanovila jasný cieľ: priblížiť svoju agendu občanom a presvedčiť ich o správnom smerovaní európskej dvadsaťpäťky.
    Kameňom úrazu je znovuotváranie problému euroústavy, a to hneď z dvoch dôvodov. Po prvé, občania najskôr musia vedieť, o čom vlastne euroústava je, až potom ju môžu podporiť. Po druhé, ak sa aj dopracujú k podstate rozsiahleho dokumentu, možno sa z nich stanú zarytí euroskeptici. V tom prípade bude na tom EÚ ešte horšie, ako je v súčasnosti.
    Nestačí len poslať Barrosa na služobnú cestu po členských štátoch a dúfať, že ľudia okamžite pochopia zložitosť procesov v únii. Naplnenie tohto vznešeného cieľa si vyžaduje permanentné informovanie; neustálu mediálnu a osvetovú kampaň. A najmä – treba na to čas. Otázne taktiež je, či si Barroso zvolil správny cieľ cesty. Prezident Českej republiky Václav Klaus síce možno patrí medzi najväčších euroskeptikov pod slnkom, ale únia by sa mala obzrieť viac na západ. Oveľa vážnejšie problémy jej bezpochyby spôsobuje večne odmietavý postoj Francúzska a Nemecka. Prvý spomenutý štát má najväčšiu zásluhu na krachu spoločnej ústavy, druhý zasa hádže novým členom polená pod nohy tým, že sa bráni otvoreniu pracovného trhu.
    José Barroso podniká náročnú cestu s neistým cieľom. Pozitívom však je, že aspoň chce niečo zmeniť. V Európe totiž pôsobia stovky politikov, ktorým na spoločenskej klíme vôbec nezáleží. Zaujíma ich jediné – každé štyri či päť rokov získať potrebný počet voličských hlasov. Možno aj vďaka nim trpia obyvatelia akútnym nedostatkom informácií.