Kulturológia, 26. november 2006, semester ZS/7

Úvod

    Pred mnohými rokmi sa na obrazovkách objavovali hviezdy, upozorňujúce na nevhodnosť vysielaného programu pre detského diváka. Tento symbol postupne odišiel do zabudnutia, avšak potreba ochrániť maloletých v spoločnosti ostala. Problém dlhé roky nikto neriešil... až napokon na Slovensko “dorazil” duálny systém a táto otázka sa stala opäť aktuálnou.
    Povestná hviezda prišla späť, i keď v inovovanej podobe. Usmiata či zamračená tvár a vedľa nej označenie vekovej prístupnosti sa objavili vo vysielaní nečakane a zmiatli mnohých ľudí. Televízie zaplavili stovky listov, v ktorých sa diváci domáhali vysvetlenia, prečo ich obľúbený seriál “zohyzďuje” akýsi piktogram. Tí, čo novinku pochopili, si zase kládli inú otázku – musí byť symbol v rohu obrazovky po celý čas? Nestačilo by to iba na začiatku vysielania? A má vôbec takéto upozornenie pre rodičov význam?
    Cieľom tejto seminárnej práce je vysvetliť jednotný systém označovania televíznych programov, podstatu piktogramov a príčinu ich zmien. Kombinácia právneho rámca, názoru verejnosti a do istej miery i subjektívneho hodnotenia by mala zodpovedať otázku, či sa oplatí takýmto spôsobom upozorňovať divákov na potenciálne nebezpečný obsah. A najmä, či ním možno ochrániť maloletých.
    Analýzu súčasného stavu dokreslí porovnanie slovenského modelu s americkým systémom klasifikácie filmov, ktorý má najdlhšiu a pravdepodobne tiež najkontroverznejšiu minulosť.
    Rozdelenie seminárnej práce na jednotlivé kapitoly by malo umožniť plynulý prechod z oblasti legislatívy na jej uplatňovanie v praxi. V závere dostane priestor zhodnotenie súčasného stavu a načrtnutie možného vývoja.


1 Legislatívny rámec

    Jednotný systém označovania programov sa riadi zákonom 308/2000 o vysielaní a retransmisii. Piata časť tohto zákona stanovuje, že podmienky a uplatňovanie označovania má na starosti Rada pre vysielanie a retransmisiu. Zákon zakazuje vysielateľom šíriť programy narúšajúce psychický alebo morálny vývin maloletých. Programy predstavujúce hrozbu sa nesmú vysielať od 6. do 22. hodiny. Vysielateľ musí zohľadňovať vekovú vhodnosť a upozorniť, ak sú jednotlivé relácie neprístupne pre osoby mladšie ako 7, 12, 15 alebo 18 rokov.
    Dohovor o právach dieťaťa, ktorý v roku 1989 prijalo Valné zhromaždenie Spoločnosti národov, v článku 18 uvádza: “Rodičia majú spoločnú základnú zodpovednosť za výchovu detí a štát ich v tom musí podporovať. Štát musí poskytovať primeranú pomoc rodičom pri výchove detí.” Tým sa riadila aj Rada pre vysielanie a retransmisiu pri príprave systému označovania programov.


2 Genéza označovania

    Označovanie vekovej prístupnosti programov sa stalo záväzným v roku 2001, kedy o tom rozhodla Rada pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len RPVR) uznesením 01-13/24.698. Dovtedy záviselo od televízií, ako sa postavia k ochrane maloletých. Niektoré médiá prišli s vlastnými nápadmi – VTV zaviedla systém farebných štvorčekov, Markíza po sťažnostiach na Akty X pristúpila k vizuálno-zvukovému oznamu pred začiatkom sporných programov.
    Pôvodný návrh RPVR rozlišoval štyri skupiny programov – detské a neprístupné pre osoby mladšie ako 7, 12 či 18 rokov. Vysielatelia išli nad rámec nariadenia a sami vytvorili piatu skupinu programov nevhodných pre osoby do 15 rokov. Tá nebola zakotvená v oficiálnych smerniciach RPVR; označenie filmu, seriálu, resp. vlastnej tvorby ako nevhodnej pre mládež do 15 rokov sa teda uskutočňovalo iba na základe intuície.


3 Klasifikácia programov a povinnosti vysielateľa

    Vysielatelia musia pri klasifikácii brať do úvahy tieto faktory:
a) fyzické, psychické alebo verbálne násilie,
b) sexuálne vzťahy alebo scény,
c) nahotu v sexuálnom kontexte,
d) vulgárny jazyk,
e) drogové, hráčske alebo iné závislosti, pitie alkoholu alebo fajčenie,
f)  prítomnosť zobrazení alebo iných prejavov, spôsobujúcich pocit strachu, depresie,
bezmocnosti alebo inak nevhodných vo vzťahu k úrovni percepcie a myslenia, ktoré by mohli viesť k neadekvátnej interpretácii komunikátov alebo prípadnej imitácii správania, najmä v kategóriách maloletých od 0 do 7 rokov alebo od 0 do 12 rokov.¹⁾

Podľa miery výskytu jednotlivých faktorov sa prisúdi tomu-ktorému mediálnemu komunikátu piktogram medvedíka, číslo 18, 15, 12, 7, respektíve nič.

 
    Program je nevhodný pre osoby mladšie ako 18 rokov, ak obsahuje násilie na živých bytostiach bez pocitov ľútosti, rasovo či inak neznášanlivé repliky, sexuálno-násilné scény, sex ako zábavu, obscénnosti, zobrazenie drogovej závislosti, alebo ak zámerne vyvoláva strach. Výlučne pre dospelého diváka je určené aj preceňovanie fyzickej sily alebo prijímanie rozhodnutí bez ohľadu na následky. Takýto program môže byť zaradený do vysielania iba v čase od 22. do 6. hodiny. Z jednotného systému označovania sú vyňaté výchovné dokumentárne filmy.

 
    Maloletí do 15 rokov nemôžu sledovať násilie končiace vážnym a smrteľným zranením, psychické týranie, extrémnu slovnú agresivitu, erotiku alebo atraktívne poňaté negatívne správanie (alkoholizmus, fajčenie, závislosti, ubližovanie iným). V takomto prípade musí byť program označený príslušným piktogramom a vo vysielaní sa môže objaviť iba medzi 20. a 6. hodinou. Výnimkou sú opäť výchovné a preventívne pôsobiace programy.

 
    Deťom do 12 rokov môže podľa Rady pre vysielanie a retransmisiu uškodiť zobrazenie nebezpečného sveta, v ktorom sú bezmocní aj dospelí, paranormálne javy, reálne násilie, katastrofy, obrazy krvi a zranení, negatívne obrazy z nemocnice či kriminálneho prostredia, sexuálne zameraná nahota a adrenalínové športy. Ak program obsahuje niektorý z uvedených javov, musí mať piktogram s číslom 12. Výnimku má výchovný obsah.

 
    Osoby do 7 rokov by nemali vidieť scény naháňajúce strach, netopiere, hady, pavúky a iné útočiace zvieratá, prostredie v tmavých farbách, násilie voči bezmocným, narušenie rodinných vzťahov. Piktogramom so “sedmičkou” musia byť okrem toho označené aj programy s hlučnou hudbou a výraznými zvukovými zmenami.

 
    Ak je program určený pre diváka od 0 do 12 rokov, vysielateľ je povinný označiť ho symbolom medvedíka. Pred takýmto titulom a po ňom nemôže byť zaradený program nevhodný pre mladistvých do 12, 15 a 18 rokov.
    V prípade, ak program nie je určený detskému divákovi, ale ani mu neškodí, označujeme ho ako univerzálny. Vtedy mu neprislúcha žiaden piktogram. Do tejto skupiny patrí aj spravodajstvo (ktoré z časových dôvodov nemožno klasifikovať) a univerzálne priame prenosy. V prípade správ však musí vysielateľ zabezpečiť, aby príspevky nepôsobili prehnane šokujúco. Spravodajským materiálom s násilným obsahom predchádza veta “nasledujúce zábery nie sú vhodné pre maloletých divákov“.
    Vysielateľ má povinnosť označiť program príslušným piktogramom počas celého vysielania, a to v pravom, resp. ľavom hornom rohu obrazovky. Zároveň musí oboznámiť s kategorizáciou denníky, programové časopisy apod. Oznam o vekovej prístupnosti sa umiestňuje i na vysielateľovu webstánku, do teletextu a prehľadu programov.
    Špecifické pravidlá sa vzťahujú na upútavky, t. j. “činnosť vysielateľa podľa § 36 ods. 5 zákona č. 308/2000 Z.z., ktorá je určená na získanie a udržanie pozornosti verejnosti na vlastné programy”¹⁾. Upútavka musí mať rovnaké označenie ako propagovaný program a nesmie byť spracovaná tak, aby bola nevhodná pre vyššiu vekovú skupinu.


4 Reakcia verejnosti na jednotný systém označovania programov

    Dva roky po zavedení jednotného systému označovania programov si dala Rada pre vysielanie a retransmisiu vypracovať prieskum verejnej mienky. Zrealizoval ho OMV v dňoch 11. – 17. novembra na vzorke 3 362 respondentov. Hlavným cieľom bolo zistiť, ako diváci vnímajú klasifikáciu.
    Z oslovených respondentov sa 78% úplne alebo čiastočne stotožnilo s názorom, že označovanie uľahčuje rodičom výber programov pre ich deti. O niečo menej – 64% – súhlasí, že televízne stanice si dávajú väčší pozor na to, čo vysielajú. Možnosť “asi nie” zvolilo 20% a “určite nie” 10% opýtaných.
    V prospech označovania dopadla aj otázka, či televízni vysielatelia používajú symboly o vhodnosti a nevhodnosti TV programov primerane. 57% ľudí si myslí, že väčšinou primerane, 10% vždy primerane, 17% väčšinou neprimerane a 2% vždy neprimerane. 14% respondentov nevedelo problém posúdiť.
    Verejnosť nereagovala jednoznačne na otázku, či pri výbere televíznych programov pre ich dieťa alebo vnúča berú do úvahy symboly o ich vhodnosti alebo nevhodnosti pre danú vekovú skupinu. Otázka sa netýkala až 40% opýtaných, 2% to nevedeli posúdiť. Piktogramom sa vždy riadi 8% a väčšinou 27% ľudí. Naopak, väčšinou si ich nevšíma 15% a vôbec 8% opýtaných.
    Nejednoznačne dopadla aj otázka “je  výber programov označovaných oranžovým symbolom dostatočne prísny alebo nie?” Dostatočne prísny je pre 12% a asi dosť prísny pre 30% opýtaných. 29% respondentov si myslí, že by asi mal byť prísnejší, 14% je určite za sprísnenie. Problém nevedelo posúdiť až 15% ľudí.
    Programy nevhodné pre osoby nad 15 rokov by sa podľa 27% respondentov mali vysielať po 20. hodine. 26% ich chce až po 21. hodine, 34% po 22. hodine a 9% bez obmedzenia.
    Najjednoznačnejšie sa ľudia postavili k problému, či je potrebné označovať všetky audiovizuálne produkty na našom trhu symbolmi vhodnosti alebo nevhodnosti pre deti a mládež. 49% je určite za, 27% asi za. 15% to považuje za asi zbytočné, 6% za určite zbytočné a 3% nevedeli zaujať stanovisko.


5 Prax vysielateľov

    Doplnenie klasifikačnej stupnice o programy nevhodné pre osoby mladšie ako 15 rokov sa udialo bez predchádzajúceho súhlasu Rady pre vysielanie a retransmisiu. Tá aktivitu televízií uvítala a akceptovala ju, i keď nebola legislatívne podložená. Zákon ani nariadenia RPVR s ňou totiž nepočítali. Pri striktnom výklade pravidiel mohli byť takto označené programy pokutované, keďže boli v rozpore s jednotným systémom označovania.
    Vysielatelia okrem tejto zmeny iniciovali aj ďalšiu – nový vizuál piktogramov. Kým do roku 2005 sa na obrazovke popri číselnému označeniu neprístupnosti objavovala aj zamračené tvár, Markíza prišla s kompromisným návrhom. Podľa novej normy sa piktogram skladá z čísla v krúžku, detské programy sú namiesto usmiatej tváričky označené medvedíkom. Ešte pred schválením nových vizuálov si ich však osvojila televízia JOJ. Tým sa opäť dopustila priestupku (nepostupovala podľa noriem platných v tom čase), i keď obišla bez pokuty.
    Rada pre vysielanie a retransmisiu viackrát zisťovala, ako Jednotka dodržiava pravidlá. Výsledkom monitoringu bolo zistenie, že “verejnoprávna televízia v skutočnosti odvysielala menej nevhodných programov, než ich ako takých bolo označených... Vzhľadom na opakované zistenia obdobného charakteru a markantný rozdiel v označovaní medzi komerčnými televíziami a verejnoprávnou STV sa však Rada v tomto prípade obrátila aj na Radu STV, ktorá následne písomne upozornila ústredného riaditeľa na potrebu koordinovaného prístupu pri klasifikácii, kategorizácii a označovaní programov zaraďovaných do vysielania”.²⁾
    Slovenská televízia má doteraz medzery v informovaní o vekovej prístupnosti programov. Na webovej stránke www.stv.sk síce uvádza jednotlivé piktogramy, ale ignoruje hranicu 15 rokov. Programom nevhodným pre túto skupinu divákov prisudzuje zamračenú tvár, teda symbol, akým sa kedysi označovala hladina 18 rokov. Vzniká tak dojem, že televízia porušuje zákon a programy nevhodné pre maloletých vysiela aj pred 22. hodinou. Príkladom je seriál 24, vysielaný vo štvrtok od 21.30. Tento titul by nemali sledovať osoby mladšie ako 15 rokov, aj keď podľa webovej stránky je určený výlučne dospelým.
    Doposiaľ najvyššie pokuty, súvisiace s nedodržaním podmienok označovania, udelila Rada pre vysielanie a retransmisiu za reality šou Big Brother a VyVolení. Markíza musela zaplatiť vyše 8 miliónov a JOJ vyše 3 milióny. RPVR predtým riešila podobné prípady upozornením, resp. pokutou do 100-tisíc korún.
    Náš monitoring, uskutočnený v období 23. – 29. októbra 2006 neodhalil vážnejšie nedostatky. Prvý program STV, Markíza a JOJ najčastejšie využívali piktogram s číslom 12. Pri programoch pre osoby nad 15, resp. 18 rokov, neporušili pravidlo o zákaze vysielania v denných hodinách. Určité problémy sa však objavili v prípade detského piktogramu, ktorý využívajú televízie neprimerane málo. Napríklad Jednotka označuje seriály Poštár Pat a Staviteľ Bob ako univerzálne, i keď cieľovou skupinou sú jednoznačne deti. Markíza v ranných víkendových hodinách vysiela viacero animovaných seriálov, ale všetky okrem jedného označuje sedmičkou. Najhoršie je na tom televízia JOJ – seriál Argai by mali pozerať iba osoby nad 7 rokov, Strážcov vesmíru zasa nad 12 rokov. Animované seriály z dielne Walta Disneyho Legenda o Tarzanovi a Rýchla rota Chita a Dala sú univerzálne. Vo víkendovom vysielaní tejto televízie teda oficiálne nefigurujú žiadne detské tituly.


Tabuľka 1 Počet relácií s piktogramom (23. – 29. október 2006)³⁾

	univerzálne	pre deti	7	12	15 (6.00 – 20.00)	15 (20.00 – 6.00)	18 (6.00 – 22.00)	18 (22.00 – 6.00)
Jednotka	105	13	3	116	0	15	0	3
Dvojka	226	4	6	15	0	2	0	1
Markíza	-	2	11	90	0	14	0	8
JOJ	-	0	4	97	0	15	0	9

    Žiadna zo slovenských televízií sa nedopustila takého hrubého porušenia jednotného systému označovania, aké praktizovala TV Global. Táto stanica počas celého vysielania používala jediný symbol – nevhodné pre maloletých do 18 rokov. Takto označovala spravodajstvo, detské relácie a všetko ostatné. Išlo očividne o výsmech. Ak by to totiž mala byť pravda, TV Global by nemohla vysielať pred 22. hodinou, keďže v programovom pláne mala výlučne “neprístupné” tituly.


6 Televízia verzus kino

    Podobný systém, akým sa riadia televízie, dlhodobo funguje v kinách. Tu existujú štyri hranice – 12 rokov, 15 rokov, 18 rokov a univerzálny film. O vekovej vhodnosti rozhoduje distribučná spoločnosť.
    Pravidlá nie sú také striktné, ako v prípade televízie. Do sály by sa mal dostať iba divák, ktorý dovŕšil požadovaný vek. Film nie je označený na začiatku a ani počas projekcie žiadnym piktogramom. Informáciu o prístupnosti či neprístupnosti sa môže návštevník dozvedieť z propagačných materiálov.


7 Systém označovania v USA

    Televízne vysielanie v Amerike sa neriadi označovacím systémom – vhodnosť relácií pre svoje dieťa musí zvážiť každý rodič. Napriek tomu sa Spojené štáty stali vzorom pre ďalšie anglofónne krajiny, a to vďaka klasifikácii filmov určených do kín. Americký systém sa zakladá na báze dobrovoľnosti – je len na tvorcoch, či požiadajú kompetentné orgány o určenie vekovej prístupnosti.
    Filmy sú rozdelené do piatich skupín – G (general audience), PG (parental guidance suggested), PG-13 (parents strongly cautioned), R (restricted) a NC-17. Prvá skupina snímok je vhodná pre všetkých divákov, pri druhej sa odporúča sprievod rodičov. Označenie PG-13 upozorňuje rodičov, že na takéto filmy by nemali brať deti mladšie ako 13 rokov. V prípad filmov s označením R sa už požaduje (nie iba odporúča) prítomnosť rodiča, ak chce ísť do kina osoba mladšia ako 17 rokov. Ak má film označenie NC-17, do sály budú vpustení iba diváci nad 17 rokov.
    O klasifikácii jednotlivých titulov rozhoduje 10-členná komisia, delegovaná asociáciou MPAA (Movie Picture Association of America). Vyneseniu verdiktu predchádza diskusia, v ktorej sa zvážia všetky aspekty daného filmu. Závery komisie možno prehodnotiť iba v tom prípade, ak režisér snímku prestrihá a požiada o opätovné zhodnotenie. Tento inštitút sa využíva najmä pri verdikte NC-17, ktorý môže negatívny ovplyvniť návštevnosť.
    Americký systém sa formoval súbežne s rozvojom kinematografie. Spočiatku bolo hodnotenie povinné a podliehalo prísnejším pravidlám – na strieborné plátno sa nemohlo dostať napríklad priveľmi žiadostivé bozkávanie či homosexualita. Po tom, ako najvyšší súd uznal, že slobodu kinematografie garantuje prvý dodatok ústavy, čoraz viac filmov prichádzalo do kín bez označenia prístupnosti (napr. Psycho, Man With The Golden Arm, Blowup a Who's Afraid of Virginia Wolf). Tlak Hollywoodu viedol k prehodnotenie pravidiel do takej podoby, akú poznáme dnes.
    Súčasný model je tiež predmetom kritiky. Kirby Dick, autor dokumentu This Film is Not Yet Rated, vyhlásil: “Filmy s násilným podtextom prechádzajú takmer bez ujmy. Klasifikácia je namierené proti prejavom sexuality, čo stavia nezávislú produkciu do nevýhody.”⁴⁾ Zároveň obvinil komisiu, že nemá jednotné pravidlá a podlieha tlakom zvonka. Producentka “neprístupnej” komédie Chlípnosť nadovšetko Christine Vachon zasa vyhlásila: “Ak by sme chceli akceptovali všetky výčitky komisie, z 89-minútového filmu by ostalo 10 minút.” ⁴⁾


Záver

    Jednotný systém označovania televíznych program od začiatku narážal na múr nepochopenia. Nechápali ho ani diváci, ani televízie. A je veľmi pravdepodobné, že úplne jasno v tom nemala ani Rada pre vysielanie a retransmisiu. V opačnom prípade by nezabudla na celosvetovo akceptovanú hranicu prístupnosti od 15 rokov a neprišla by s takým vizuálnym návrhom, ktorý nemožno akceptovať. V ére, keď televízie sprehľadňujú vlastné logá, by veľký farebný obdĺžnik pôsobil iritujúco.
    Našťastie médiá a kontrolný orgán nezanedbali vzájomnú komunikáciu a dohodli sa na kompromise – zamračených tváričkách. Tie nedávno nahradil jednoduchší, ale stále zrozumiteľný symbol čísla v krúžku. Otázne však je, či takýto spôsob výstrahy dokáže zabrániť deťom sledovať potenciálne škodlivý program. Je tu však aj ďalší spor – treba vôbec deti chrániť? V niektorých krajinách leží bremeno na rodičoch a nikto nebije na poplach...
    Prieskum realizovaný Radou pre vysielanie a retransmisiu potvrdzuje, že označovanie má opodstatnenie. Avšak význam tohto preventívneho prostriedku stále znižujú televízie, ktoré si pravidlá vysvetľujú po svojom. Najskôr to bola televízia Global s jej večnou “osemnástkou”, potom nevšímavá STV. Ostatné dve stanice tiež nemajú ustlané na ružiach – seriózne analyzovanie každého zakúpeného filmu či seriálu by stálo čas aj peniaze. Sú súkromné televízie také svedomité, aby investovali do akéhosi označovania programov?
    V časoch, keď hranica 15 rokoch plávala vo vzduchoprázdne – nebola ukotvená zákonom – ju televízie využívali často a počas celého dňa. Stávalo sa dokonca, že niektorá časť telenovely bola príliš ostrá, a tak do programových časopisov prišla informácia o zmene prístupnosti z 12 na 15 rokov. Obsah nevhodný pre 15-ročné dieťa sa vysielal pokojne aj o 17. hodine. Teraz však platí pravidlo zakazujúce vysielať takéto obsahy od 6.00 do 20.00... a všetky telenovely sú zrazu miernejšie. Žeby si stanice dávali pozor na to, čo kedy zaradia do vysielania? Vo svete, kde pravidlá hry určujú zadávatelia reklamy, je uveriteľnejšia skôr možnosť B – kamuflovanie sporného obsahu nálepkou “nevhodné pre deti do 12 rokov”. Túto hypotézu potvrdzuje aj výrazný podiel programov s “dvanástkou” v porovnaní s ostatnými typmi.
    Ďalším kardinálnym problémom sa stali detské programy. Všetky slovenské televízie vysielajú cez víkend animované seriály. Podľa jednotného systému označovania je však iba zlomok určený deťom – ostatné sú len pre školákov, resp. pre úplne všetkých divákov. Keď už je nevinná postavička ako staviteľ Bob zaradená medzi univerzálne, dôveryhodnosť označovacieho systému možno len ťažko obhájiť.
    Myšlienka podať pomocnú ruku nerozhodným rodičom nie je zlá, skôr naopak. V čase čoraz šokujúcejších reality šou by mala byť snaha ochrániť naše deti na prvom mieste. Ale aby neostalo len pri dobrej myšlienke a zlej realizácii, treba zmeniť mnoho vecí. V prvom rade je nevyhnutné zreálniť pravidlá hry, aby napríklad každá scéna “v tmavých farbách” či rozprávka s netopiermi a pavúkmi nebola pre deti do 7 rokov tabu. Ostatné vekové hladiny tiež potrebujú upratať pred svojim prahom a striktne vymedziť, čo sa smie ukazovať a čo nie. V opačnom prípade ostane len pri boji dvoch právnych názorov, ktorý sa pre diváka tak či tak skončí prehrou.
    Americký model klasifikácie filmov disponuje popri mnohých negatívach jednou devízou – hlavné slovo nemajú televízie, ale diváci. Cieľom každého racionálneho majiteľa je ochrániť svoje investície; hra na samaritánov do biznisu nepatrí. O vekovej prístupnosti by teda mal rozhodovať niekto nezaujatý. “Pravda je kdesi tam,” hovorilo sa v prvom spornom seriáli Akty X. V prípade jednotného systému označovania platí, že pravda je u diváka-rodiča, a nie u Rady pre vysielanie a retransmisiu či v právnom oddelení súkromnej televízie.


Poznámky

1    www.rada-rtv.sk
2    Správa o stave vysielania v Slovenskej republike a o činnosti Rady pre vysielanie a retransmisiu za rok 2005
3    vlastný výskum
4    www.ifc.com


Použitá literatúra a pramene

THOMSON, David. A three-year-old can watch this?. In The Independent, 27. august 2006, príloha ABC, s. 17.
www.ifc.com
www.medialne.sk
www.rada-rtv.sk
www.stv.sk
www.zbierka.sk

© 2006 Ivan Krasko e-mail: knowhow@atlas.sk