Ivan Krasko: Ako sa do slovenčiny dostal ypsilon

Projekt rozhlasovej stanice pop FM

RTV – Tvorba programových celkov

Cieľovou skupinou stanice pop FM sú obyvatelia Bratislavy a okolia vo veku 25 – 40 rokov. Informačno-hudobný charakter rádia by mal osloviť predovšetkým pracujúcich ľudí so stredoškolským a vyšším vzdelaním. Predpokladá sa, že cieľová skupina disponuje vyššími príjmami.... VIAC

Ako sa do slovenčiny dostal ypsilon

RTV – Tvorba programových celkov, 7. december 2005, semester ZS/5

Zvučka (15 sek.)
Dedo Félix: Ahojte, deti. Z obrátenej pyramídy v Bratislave vás zdraví dedo Félix. O chvíľu sa k nám pridá aj môj najmilší vnúčik Janko. Už tu mal dávno byť, ale poslal mi esemesku, že musí ostať po škole. Veľmi ma to prekvapilo, veď Janko je najlepší žiak z triedy - píše si všetky úlohy, na hodinách sa hlási ostošesť... dokonca aj pani učiteľke pomáha nosiť pomôcky.
Otvorenie dverí, kroky
Dedo Félix: Aha, už aj prichádza. Ako na zavolanie. // Janko, čo sa stalo? Prečo si ťa pani učiteľka nechala po škole?
Janko (neisto): Ále, nič sa nestalo... Učka sa asi nudila, tak som sa musel nudiť s ňou.
Dedo Félix: Učka? A nudila sa? To sa mi nechce veriť. Naozaj si nič nevyviedol?
Janko: No dobre, dobre... tak ti to poviem. Dnes sme sa na slovenčine učili o ypsilone. Ja to zlé, smiešne zakrivené písmeno neznášam. Je zbytočné, kazí náš pekný jazyk, najradšej by som ho vymazal z celej gramatiky, udupal, vygumoval...
Dedo Félix mu skočí do reči: Janko môj, prečo sa hneváš na ypsilon? Ako ti toto písmenko ublížilo, že o ňom tak škaredo hovoríš?
Janko: Ako mi ublížilo? Nikdy nie je tam, kde má byť! Keď píšem list mojej kamarátke Katke, vždy preňho narobím kopu chýb. A Katka sa mi smeje - vraj takého zlého slovenčinára si nevezme za nič na svete. Ale ja sa s ňou chcem oženiť, keď budem veľký!
Dedo Félix (smiech): Jáj, chlapča moje zaľúbené. Ešte veľa vody pretečie v Dunaji, kým sa ty s Katkou zosobášiš. A dovtedy sa určite zlepšíš v slovenčine. // Ale stále si mi nepovedal, prečo si bol po škole.
Janko (rázne): Pani učiteľka nám rozprávala, aký je ypsilon dôležitý. Povedala, že slovenčina je jeden z mála jazykov, kde sa ypsilon používa. Podľa nej by sme mali byť na toto písmeno hrdí. // Keď to rozprávala, vstal som a začal kričať. Ypsilon je predsa škaredý. Pred celou triedou som sa zaprisahal, že to hnusné "tvrdé i" už nikdy viac nenapíšem...
Dedo Félix: A pani učiteľka ťa nechcela pustiť domov, kým ho nenapíšeš na tabuľu...
Janko: Áno. Nakoniec som ho aj načarbal, ale z donútenia. Ypsilon nechcem nikdy viac vidieť a už vôbec ho nechcem písať!
Dedo Félix: Janko, Janko... robíš veľkú chybu. Každý totiž vie, že ypsilon je to najmilšie písmenko. Do našej abecedy síce prišlo ako posledné, ale jeho cesta bola o to krajšia. S ypsilonom sa spája jedna veľmi zaujímavá rozprávka.
Janko (úpenlivo): Aká? Chcem ju počuť! Dedko, povedz mi ju, prosím.
Dedo Félix: No dobre. Ale teta zvukárka mi práve vraví, že v archíve nášho milého Slovenského rozhlasu je jedna pekná pesnička o ypsilone. Tak si ju pustime!
Pieseň Ó ypsilon - si za milión // Ja mám ťa rád - chcem o tebe spievať // Ryba, rýchly, ryť - rýpať, hrýzť, skryť // By, aby, byť - vysoký, výr, vyť // Zastavil ma výr - zavyl z plných síl // Ypsilon mám rád - je to kamarát // Výr je múdry vták - nevravel to len tak // To, čo povedal, platí - výr sa nikdy nestratí // Ó ypsilon - si za milión // Ja mám ťa rád - chcem o tebe spievať // Ryba, rýchly, ryť - rýpať, hrýzť, skryť // By, aby, byť - vysoký, výr, vyť // Ryba, rýchly, ryť - rýpať, hrýzť, skryť // By, aby, byť - vysoký, výr, vyť
Dedo Félix: Čo hovoríš na pesničku? Páčila sa ti?
Janko: Páčila, ale ypsilon stále nemám rád.
Dedo Félix (dramaticky): Možno ťa presvedčí rozprávka...
Dedo Félix: Písal sa rok 1852. Za siedmimi horami a siedmimi dolinami bola malá krajinka. Nazývala sa Krajina majestátneho a ľubozvučného slovenského jazyka, ale všetci ju volali jednoducho Slovenčina. V Slovenčine vládol dobrý kráľ Ľudovít, ktorého poddaní zbožňovali. Ľudovít mal jedinú dcéru – princeznú Anastáziu. Bola to tá najkrajšia princezná na svete a uchádzali sa o ňu stovky driečnych chlapcov. Anastázii sa však nepáčil žiaden z nich. Jej milovaný otecko nevedel, čo si počať. Raz jej teda povedal...
Kráľ Ľudovít: Anastázia, prečo sa nechceš vydať? Veď si tá najkrajšia princezná na šírom svete. Každý deň stojí pred bránami kráľovstva zástup pytačov, ktorí by ti zniesli aj modré z neba.
Anastázia: Ach, otecko, keď mne sa nepáči ani jeden. Všetci mi núkajú to, čo už dávno mám. Ale ja netúžim po bohatstve či prepychu. Chcem niekoho s dobrým srdcom - niekoho, kto je iný ako všetci ostatní. Princ mojich snov musí splniť jediné - zabezpečiť nášmu posvätnému zväzku večnú slávu. Aby si aj o sto rokov ľudia spomenuli na mňa i na môjho princa.
Dedo Félix: Vtom, akoby ho slová Anastázie privolali, vkročil do kráľovskej sály statný junák. Nečakal na povolenie jeho veličenstva a ihneď prehovoril.
Nolispy: Ctený pán kráľ Ľudovít, žiadam o ruku vašu dcéru Anastáziu. Chýry o krásnej princeznej z Krajiny majestátneho a ľubozvučného slovenského jazyka prekročili už sedem morí a sedem oceánov. Dostali sa až do môjho kráľovstva. Prešiel som cez tisíc riek, tisíc hôr a tisíc lesov, aby som na vlastné oči uvidel tú oslnivú krásu.
Kráľ Ľudovít: A ako sa voláš, odvážny junák?
Nolispy: Moje meno je Nolispy. Som kráľom Madagaskaru.
Kráľ Ľudovít (smiech): Ha, ha, ha - vraj Nolispy! Chlapče, tvoje smiešne meno vôbec neznie urodzene. Ako by to vyzeralo, keby som ruku mojej jedinej dcéry dal akémusi Nolispymu. // Nolispy a Anastázia... ha, ha, ha.
Dedo Félix: V Anastáziiných očiach sa však objavilo čosi zvláštne. Bol to záblesk lásky. Napriek otcovmu výsmechu sa Nolispymu prihovorila zhovievavým hlasom.
Anastázia: Nolispy, kráľ Madagaskaru. Môjho otecka Ľudovíta si síce nezaujal, ale ja ti dám šancu. Určite vieš, že ak chceš požiadať o ruku princeznú, musíš jej priniesť dar. A mňa nepoteší hocičo - túžim po nezabudnuteľnom dare. Čo si mi teda doniesol?
Nolispy: Krásna Anastázia, o dare som premýšľal dlhé mesiace. Bol som na konci s nápadmi, keď zrazu prehovoril môj ľud. Jeden múdry muž mi navrhol, aby som do Krajiny majestátneho a ľubozvučného slovenského jazyka priniesol písmeno. Také písmeno, ktoré vo vašej abecede nemáte. Ak veno prijmete, naveky bude ľuďom pripomínať náš posvätný zväzok. Vždy, keď niekto toto písmeno napíše, spomenie si na Anastáziu a Nolispyho. Veď sa len pozri, aký je môj dar krásny!
Dedo Félix: Vtom Nolispy rozostrel veľké plátno. Na ňom bol nakreslený znak, ktorý dnes poznáme ako malý písaný ypsilon. Dar sa Anastázii tak zapáčil, že hneď na druhý deň sa s Nolispym zosobášila. Kráľ Madagaskaru a princezná Anastázia žili spolu šťastne až do smrti. Ich pamiatka je však večná. Vždy, keď niekto napíše ypsilon, akoby si pripomenul veľkú lásku, ktorá prekonala storočia.
Janko: No toto! Odteraz budem písať ypsilon tak často, ako sa len dá. A mojej kamarátke Katke poviem, že ju mám rád ako abecedu.
Dedo Félix: Katka sa určite poteší. A poteší sa aj tvoja pani učiteľka, ktorú už nebudeš viac hnevať. Teraz, keď vieš, že ypsilon je to najkrajšie písmenko, budeš dostávať z diktátov samé jednotky.